Sol samoty
Noč na ŭschodnim uźbiarežžy,
miesiac pstrykaje zapalničkaj
praz abłoki
prasočvajecca ŭ dušu
vieraśniem.
Akijan, salony i vialiki,
honić chvali, bjecca ab bierah,
dychaje Eŭropaj,
franzuzskaj parfumaj,
tureckaj šaŭrmoj,
i hołasam Bandarčuka
z dalokaj Prahi.
Spačatku… kali ŭvachodziš u vadu
zdajecca, što patonieš –
viazki piasok tak i zaciahvaje,
a chvali nie vypichvajuć,
a šturchajuć u śpinu.
ale ŭžo praz paru metraŭ,
ty adčuvaješ ćviordy hrunt.
I by dzicio
padskokvaješ na chvalach
albo nyraješ…
U pieršyja chviliny strašna,
potym viesieła.
Ale salonaja,
ci to ad śloz ci to ad akijanu,
samota pa Radzimie (ci chalera viedaje pa čym)
zastajecca.
